curunir

 

Meno  azda najvýznamnejšieho maďarského režiséra Istvána Szabóa je mi už dlhodobo známe, aj keď som žiaden z jeho filmov nevidel dovtedy, pokiaľ  ich do svojho vydareného cyklu Velikáni filmu nezaradila Česká televize.  Pondelkové a piatkové večery na ČT 2 mi viacero razy počas celého roka  ponúkli skutočné ťažiskové diela kinematografie, na zhliadnutie ktorých som sa dlhodobo tešil a inak tomu nemohli byť ani v tomto prípade, zvlášť keď  vezmeme v úvahu,  aká mimoriadna reklama bola už dlhší čas vopred spravená na  oscarového Mefista proklamujúca ho takmer ako hit televíznej sezóny.  Okrem Mefista a Plukovníka Redla bol (mimoriadne) do vysielania v stredu zaradený aj Hanussen, aby bola režisérova voľná trilógia kompletná. O to trpkejšie sa potom javí výsledok, že Szabóova tvorba je pre mňa  bohužiaľ zatiaľ skôr sklamaním.  Všetky tri filmy majú svoje klady aj zápory – vynikajúce Brandauerove výkony, vystihnutie atmosféry každého z období a často uchvacujúca kamera Lajosa Koltaia sú rozhodne tým, za čo sa  nemusia hanbiť.  Žiaľ v každom z nich, napriek nepopierateľnému značnému potencionálu rozprávaných príbehov absentuje hlbšie sa ponorenie do danej látky.  Citová chladnosť bez patričného emocionálneho náboja, ktorá sa dostavuje len sporadicky (predovšetkým mrazivý záver Hannusenna) a učebnicová režisérova invencia sú najväčším kameňom úrazu.

 

Na fotografii István Szabó (vľavo), antikomunista Gyula Horn (v strede) a Klaus Maria Brandauer (vpravo) na odovzdávaní zlatých plešivcov v roku 1982.