Marina111

Aj v rámci mesiacov november – december som si dopriala viacero filmových premiér. Mojich premiér. Čo na tom, že pre vás sú to už možno notoricky známe tituly...

 

V ovzduší ešte stále voňajú medovníčky a perníčky, píše sa rok 2016, a ja akosi nemôžem uveriť, že len nedávno sme slávili Dušičky...

 

... a že len nedávno som pre seba objavila Davida Sucheta, alias Herculea Poirota. Napríklad aj skrze filmu Halloween; patrične atmosférická, napätím nabitá detektívka s dych vyrážajúcou pointou (ale čo iné čakať od Agathy Christie, že?). Možno pre neznalosť pôvodného námetu sa mi páčili aj mimoriadne napínavé (aj keď možno až príliš prekombinované) Hodiny. Smrť pani McGintyovej som už poznala z knižnej verzie, podobne ako Schôdzku so smrťou. V oboch prípadoch však filmoví tvorcovia predlohe pomohli: v prípade McGintyovej zbavením sa niekoľkých postáv a dejových línií, v prípade Schôdzky, naopak, pridaním postáv, záhad a aj priamym odkazom na pôvod názvu. Jedine Vražda v Orient exprese ma trochu strašila – obávala som sa, že žiadnemu filmárovi sa nemôže podariť preniesť na plátno nenapodobiteľnú atmosféru z knihy; zvlášť vtedy nie, ak pôjde o televíznu verziu. Predsudky a obavy však neboli namieste – film sa sledoval rovnako dobre a pohlcujúco, ako sa kniha čítala... Už teraz sa teším na ďalšie Poirotove príbehy vo filmovom šate!

 

Trochu mládeži neprístupných filmov – ale pretože som predsa len slečna na úrovni, nečakajte v tejto podkapitolke nič hriešne! To som sa len inšpirovala názvom uletenej komédie Mládeži neprístupné, ktorá nabúrala úplne všetky tabu. Úplne všetky. Prudérnejší divák zvládne pár minút, pre úchylnejšieho sa to stane hotovým kultom. No dobre, teraz generalizujem, vytváram predčasné uzávery a čo ja viem, čo ešte... Ale popritom vyjadrujem svoj názor, a ten je: raz stačí. Aj to len vtedy, ak je človek naladený na niečo extra absurdné. Tým myslím – naozaj extra. Ešte že Woodyho filmová edukácia pôsobí oproti vyššie spomenutému titulu pomaly ako večerníček... Ale schválne, hoci všetko, čo ste chceli kedy vedieť o sexe, ale báli ste sa opýtať, sa z nej nedozviete (predsa len, dnešná dekáda nie sú sedemdesiate roky...), zabavíte sa. Ak vám stačia náznaky, irónia, a Allenov nenapodobiteľný štýl. A keď vám následne bude chýbať niečo otvorenejšie, možno vám dobre padne Quills - Perom markíza de Sade. Na prekvapenie – veľmi milý, vtipný a svojím spôsobom aj inteligentný film. Film, ktorý je skôr o láske, ako o sexe, o popritom o zvedavosti, hraniciach slobody slova, možnostiach mocných a bezmocnosti bezmocných... A to je na jednu drámu dosť podnetných tém, že?

 

Trochu sĺz– Minimálne pri filme Posvätne som mala dojem, že Amos Gitai ma chce citovo zruinovať , a že z krehkej a poetickej knižnej predlohy Odvrhnutá robí div nie dokument. Ale možno práve to je najväčšia devíza onoho filmu – dá sa mu veriť. A to až do takej miery, že chvíľami nemusíte/nemôžete veriť, že takýto príbeh sa mohol (a stále sa môže) odohrať v dnešnej dobe... To časy Bedárov sú, našťastie, za nami... A jediné, čo nám vtedajšie Francúzsko a jeho pomery pripomína, je bravúrna Hugova predloha, po ktorej cca každé dva roky siahne nový režisér ako po starej dobrej značne... A s minimálnymi obmenami dosiahne maximálnu (minimálne divácku) pozornosť. Zarážajúcejšie ako úspešnosť tohto vzorca je, že ešte aj v desiatom prevedení dokáže toto nesmrteľné dielo stále nanovo rozcítiť... V prípade Augustovej verzie za to mohol asi najmä kolorit skvelých hercov, medzi ktorými sa – v mojich očiach – najväčšmi vynímala Uma Thurman, ale i Liam Neeson, Geoffrey Rush...

 

Trochu smiechu – Ako sa zbaviť priateľov a zostať úplne sám mi nemusí nikto približovať; napriek tomu som chcela vidieť, ako sa to podarilo Sidneymu Youngovi. A bola som tiež zvedavá na Megan Fox (a áno, uznávam, nevie hrať) a čakala som niečo ironicko-milo-poučno-inteligentné, v podstate som sa však dočkala „len" klasickej komédie z americkej produkcie, kde už po prvých minútach viete, ako budú vyzerať tie posledné, a v ktorej vám budú všetky postavy, situácie a vtipy známe už z x iných podobných filmov... Nevadí. Aj tak mi táto komédia padla dobre. Minimálne lepšie ako Sama nocou tmou, ktorú si netrúfam zaradiť medzi drámy. Hybrid medzi všetkým možným je síce poctivým debutom, a priznávam, že už teraz sa teším na ďalšie autorkine pokusy, napriek tomu som však od tohto filmu čakala viac, viac a viac. Moja chyba. A ešte je tu (vraj) klasika Jáchyme, hoď ho do stroje! Tú hodnotiť nebudem už duplom – spája sa mi s človekom, ktorého mám veľmi rada, a s dňom, na ktorý sme sa obaja tešili... A to je pre mňa na tomto filme najmilšie.

 

Trochu Vianoc – Ak by vianočnú bábiku natočil Tim Burton, bola by z toho kultová záležitosť porovnateľná napríklad s jeho predvianočnou nočnou morou. V televíznom spracovaní a v českom šate je to síce obstojná, ale nie výrazná televízna adaptácia, ktorá sa dá pozrieť, a možno aj obľúbiť, silno však pochybujem, že pre niekoho (možno mimo tvorcov či obsadenia) sa stane/stala filmom života... Ospravedlňujem sa za svoj patetizmus. Ani vraj kultová a mimoriadne obľúbená rozprávka Bol raz jeden kráľ však na mňa neurobila väčší dojem. Je tam síce minimálne jeden krásny nápev, a ešte je tam aj Milena Dvorská, a aj pár pekných myšlienok sa tam nájde, očividne mi to však nestačí. To už na mňa viac zapôsobilo Johankino tajomstvo, ktoré ma (podobne ako začiatkom leta tá o zhavranených bratoch) presviedča, že predsa len to s našimi novými rozprávkami nejde dolu vodou... A ešte je tu Vianočná sviečka; tú som však zatiaľ nedopozerala, nakoľko mám z tejto „katolíckej drámy" (musím si pomôcť vlastnou kategorizáciou) zatiaľ veľmi rozpačité a zmiešané dojmy...

 

A aj keby vás z tohto výberu nič nezaujalo, Hystériu si určite pozrite. Stavím sa, že to bude najinteligentnejší , najvtipnejší a najkultivovanejší film, aký ste kedy o vzniku istej ženskej pomôcky videli...