Marina111

Ja neverím. Ešte nedávno sa mi len začal semester, ešte som sa v ňom pomaly ani nestihla oťukať... a už končí. A s ním aj pekné dva mesiace.

 

Pár dôležitých poznámok:
1) Spomínam len filmy, ktoré boli pre mňa v tomto období novinkami
2) Existuje len jedna výnimka bodu 1. – Včerajšie deti. Tento film som videla ako mrňavé dievčatko, akurát som si nezapamätala jeho názov... A už dobrých 10 rokov ma spomienka naň mátožila takmer tak, ako hlavnú hrdinku divné sny. Až doteraz. (OK, možno som čudná, ale odkedy som opätovne videla tento film, som omnoho spokojnejšia. A posudzovať ho radšej teraz, po rokoch, nebudem – len sa teším, že ku mne tak náhle opäť prišiel)
3) Našla som si skvelý permanentný flek vo vlaku – áno, možno som čudná, ale naozaj som šťastná z miesta, ktoré je len moje a ktoré mi v nedeľný podvečer nikto nemôže obsadiť (nemá šancu). A kde si môžem nerušene sledovať filmy...

 

 

A teraz už k tomu, čo ma v kategórii „novinky" oslovilo najviac

 

 

Eddie Redmayne – och, bože! Pri pohľade na tohto herca sa cítim ako tie trinásťročné slečny, čo maľujú srdiečka k plagátom Justina Biebera. V Bedároch ma ešte veľmi nezaujal. Nemal šancu. Pri tomto počine som sa priveľmi sústredila na iných – rozkošnú Amy Setrfield (huráááá, ona sa konečne ocitla vo filme na úrovni!!!), môjho niekdajšieho miláčika Russella Crowa (sexi je stále, ale spievať teda naozaj nevie), výborne zvolenú dvojku Helenu Bonham Carter a Saschu Barona Cohena (ok, pokojne sa vzdám svojho statusu intelektuála, ale tá prvoplánová humorná zložka v ich podaní mi naozaj vyhovovala) a najmä perfektnú Anne Hathaway. Doteraz mi tečú slzy z jej Dreamed Dream. Toť platonická láska k Eddieho herectvu sa zrodila až pri Teórii všetkého – film samotný je exemplárny gýč (väčšina oscarových ocenenení na mňa pôsobila ako auto-degradácia Akadémie), no Redmayn stvárnil Hawkinsa tak geniálnym spôsobom, že až. A ešte tu bol Birdsong – uznávam, že s Clémence Poésy boli pekná dvojka, no nebyť Redmayna, asi túto vojnovú drámu (verbalom vtipne a výstižne označenú ako „Na západnom fronte rozum a cit") ani nedopozerám.

 

 

Trochu stimulov na zamyslenie – Čo je Zlo? Ako sa prejavuje, ako vzniká, kde sídli, ako ho spozorovať, ako ho definovať, čo s ním robiť? Zaujímavú odpoveď ponúkajú Švédi. Wau! Menej otázok a menej odpovedí prináša oscarová Ida, ktorá mňa osobne oslovila geniálnou kamerou a skvelými výkonmi; dejom však nie. Na to som videla/čítala/počula priveľa podobných príbehov. Atlas mrakov ma donútil hľadať prepojenia medzi jednotlivými príbehmi, príjemné Chlapčenstvo ma previedlo 12 rokmi života jedného chlapca, a predviedlo mi, ako jednoducho a geniálne zároveň sa dá vyobraziť dospievanie. Neopomeňme ani rodinku, ktorá si žije blízko od seba, a ktorá by bola lahôdkou pre každého, kto sa rád díva na totálny psychický mišmaš členov jednej rodiny. Drásavé, no pre mňa až v neprijateľnej (a nemôžem sa zbaviť dojmu, že aj v nadnesenej) podobe. Potešil a rozslzil aj Veľký Gatsby (napriek nedostatkom, ktoré mal). A áno, Balada o siedmych obesených... Nie zlá, celkom dokážem pochopiť, prečo mnohí považujú tento film za klenot (česko)slovenskej kinematografie, celý čas som však (možno pre množstvo známych postáv) mala z filmu skôr umelecký ako ľudský dojem. Emočne ma film jednoducho nezasiahol. Škoda. Opačným prípadom bol Stalingrad – ľudsky ma dojal, no jeho umelecká či konkrétne filmová hodnota je naozaj niekde v medziach gýča. Taktiež škoda.

 

 

To naj – v marci a v apríli ma čakalo aj pár filmových noviniek, ktoré sa zrejme stanú mojimi filmovými stálicami. Vyslúžili si to predovšetkým vzácnym skĺbením svojich filmových kvalít a čarom, ktorým si ma dokázali opantať. Ukážkovým filmom v tejto sekcii je „židovská road movie". Priznávam, že autora knižnej predlohy (podobne ako jeho rovnako dobrú manželku) zbožňujem, uznávam a odporúčam, komu môžem, a podobne aj film dokázal naplniť moje očakávania. Som si vedomá, že v mnohých ohľadoch by sa dal aj kritizovať, to však nechám na iných. Ja som sa smiala, plakala, a niekedy som sa smiala aj plakala naraz. Podobný efekt mal aj film, ktorý sa veľmi akútne pýta a kam pôjdeme teraz? Neverím, že to, čo bolo vo filme, môže byť pravda, veľmi však chcem, aby to raz – kdesi, a hoc aj všade – bola pravda. Veď prečo by nemohla existovať dedinka, kde sa ženy tvrdohlavo a za akúkoľvek cenu rozhodli, že... Ale veď si to pozrite samy. Päťhviezdičkový zážitok. Podobne ako neviniatka, ktoré možno sú, a možno nie sú posadnuté duchmi mŕtvych sluhov. Práve s touto teóriou špekuluje ich opatrovateľka, v mrazivo krásnom gotickom príbehu, vďaka ktorému si nemôžem prestať spievať túto dráždivo krásnu baladu. Dokonca sa mi o filme o pár týždňoch aj snívalo! No čo viac si od neexistujúceho sveta priať? Vynachváliť musím aj Liečiteľa (konečne film o stredoveku, ktorého výprave, kulisám a kostýmom som ochotná veriť, že sú skvelou simuláciou stredoveku!) A spomeňme aj (pre niekoho možno plytnú a prvoplánovú) komédiu Čo sme komu urobili, ktorú chápem ako modernú variáciu Fidlikanta na streche (a ako túžbu autorov povedať svoje k otázke multikulturalizmu). Len ma zaujíma, ako ju Francúzi prijali po istých januárových udalostiach v istej redakcii...

 

A na záver video reklama na súčasnú arabskú kinematografiu (resp. na tvorbu Nadine Labaki)